Maďarskí autori si radi pripisujú vynález méršaumky. R. Cudell (l927) vo svoje knihe o tabaku uvádza známu legendu o tom, ako sa maďarský gróf a rakúskouhorský politik István Andrássy (pochádzajúci ostatne z z Krásnej hôrky a Betliara na východnom Slovensku) vrátil v roku 1723 zo svojej cesty po Balkáne a Turecku s kusom peknej bielej minerálnej hmoty. Zveril ju vraj svojmu obuvníkovi Karolovi Kovácsovi (uvádzajú sa aj mená Kowates, Kovater, Hovater atď.) aby z nej urobil nejaký pamiatkový predmet. Kovács bol veľký fajčiar a vedel, že Andrássy tiež fajčí. Materiál sa dobre hodil na vyrezávanie a preto zhotovil z neho dve fajky. Jednu dal Andrássymu a druhú si nechal pre seba. Svoju natrel voskom na topánky a keď si z nej pofajčil, začala sa zafarbovať pekne do žlta, neskôr stmavela do zlatistohneda. Kovácsova fajka sa zásluhou Andrássyho stala známou v maďarskej a viedenskej vysokej spoločnosti. Aj ďalší aristokrati požiadali neskôr Kovácsa o vyhotovenie podobnej fajky.

Inú verziu uvádza Peroni, citujúc z Hochrainovej „Veľkej knihy fajčiara fajok“ z roku l973. Podľa tohoto autora obuvníckemu majstrovi Kovácsovi zhodila mačka z police jeho obľúbenú fajku, ktorá sa rozbila na márne kusy. Keď majster pátral po vhodnom materiáli , z ktorého by si zhotovil novú, zoslali mu nebesá inšpiráciu v kuse morskej peny, ktorú získal z Turecka. Vyrezal z nej fajku, ale zdala sa mu príliš dobrá a pekná pre obyčajného obuvníka a preto sa rozhodol darovať ju grófovi Andrássymu. V tú adventnú noc roku l723 (uvádza sa aj rok l730 a l750) sa teda zrodila prvá méršaumka. Neskôr Kovácsova rodina vystavovala túto fajku v Maďarskom národnom múzeu (l786), odkiaľ neskôr zmizla.

Ďalšia legenda uvádza, že keď bol gróf Andrássy ako delegát Rakúsko-Uhorska u Ahmeda III. (l703 – l730), porazil sultána trikrát v šachu. Ako upomienku na to mu vraj sultán venoval blok morskej peny a dve pekné mladé otrokyne. Z morskej peny si dal Andrássy urobiť šachové figúry, fajku a ďalšie suveníry. O tom, čo urobil s otrokyňami, legenda taktne mlčí.

Legendy sú pekná vec, ale ako odborníci uvádzajú, staré turecké pomenovanie pre méršaum – „lutetaschi“ , čo v preklade znamená „fajkový kameň“ by protirečilo domnienke, že fajku z morskej peny vynašiel maďarský obuvník. V samotnom Turecku sa fajčenie z méršaumiek príliš nerozšírilo, pretože u vojska prevládli praktickejšie a lacnejšie hlinené čibuky a u aristokracie vodné fajky – narghilé..

Po roku l750 sa centrom výroby méršaumiek stala Viedeň. Z najznámejších „rezbárov“ méršaumových fajok je známy Móritz Schwindt (l804 – l871), majster rakúskeho a nemeckého romanticizmu a biedermayeru. Jeho fajky mali dlhý nástavec. Historizujúce kreácie vyrábal vo Viedni od roku l896 J. Kopp (so značkou JK). Výroba méršaumiek sa rozvinula aj v Budapešti, z mnohých výrobcov je najznámejší H. Martiny , pôvodom z Bratislavy. Vo Francúzsku sa po roku l850 presadila parížska firma Canneval-Bondier-Donninger (GBD), pracujúca podľa viedenských vzorov. V rokoch 1830-1840 pôsobil v Bratislave „rytec“ méršaumových fajok, zlatník J.N.G. I. Schweger. V druhej polovici 19. storočia vyrábal fajky fajkár E. Takácz vo Zvolene. V Čechách sa stal známym výrobcom méršaumiek Simenon v Mariánskych Lázňach a Josef Doležal v Prahe.

Po roku l890 sa prenieslo centrum výroby méršaumiek do Nemecka. V durynskej Ruhle pracovalo na výrobe fajok z morskej peny l50 ľudí v 27 dielňach. Podobný rozmach zaznamenala aj firma Lemgo v Paríži. Nedostižnou ale stále zostala Viedeň, kde sa ročne vyrobilo až l00 000 méršaumiek. V roku l872 spracovalo 200 majstrov – rezbárov spolu s l000 robotníkmi až 360 ton morskej peny. O 20 rokov neskôr tu pracovalo už iba 60 majstrov a 600 robotníkov. Mnoho odborníkov emigrovalo do Ameriky. V roku l855 založil Armén Bedrosjan v New Yorku dieľňu na výrobu méršaumových fajok. Firma Wiliam Demuth and Company (WDC) otvorila dieľňu v Richmond Hill, ďalšie vznikli z podnetu emigrantov z Viedne, ako v roku l867 firma Gustava Fischera v Bostone. Fischerovi synovia Gustav a Otto založili dielne v Buffalo a v New Yorku.

Veľké bloky tureckej morskej peny, dovážané do Európy v prvých obdobiach ťažby viedli k prepínaniu. Tak napríklad na londýnskej svetovej výstave vystavovali viedenskí fajkári - rezbári fajky s vyslovene kolosálnymi scénami. Johann Nepomuk Geiger (l805 – l880, profesor na viedenskej Akadémii užitého umenia vyrezal hlavicu fajky, zobrazujúcu zničenie Tróje s osemdesiatimi figúrami. Kúpil ju anglický zberateľ za 2000 guldenov. Morská pena bola na vyrezávanie omnoho vhodnejšia ako drevo a preto sa fantázii výrobcov nekládli žiadne medze. Zvlášť boli zberateľmi cenené motívy s koňmi, portréty a erotické motívy. Komponista Franz Lehár dostal do daru od svojich ctiteľov méršaumku zobrazujúcu nahé dievča. Berlínsky výrobca vyhotovil v roku l890 pre cisára Wilhelma II. méršaumku v tvare tetrova, ozdobenú leštenými kameňmi z tetrovieho žalúdka so strieborným kovaním.