Obľúbeným materiálom na výrobu fajok sa stalo drevo višne (Prunus mahaleb), ktoré dáva pri fajčení aromatickú príchuť tabaku pre určitý obsah kumarínu v kôre. Podobne bolo obľúbené drevo divoko rastúceho drieňa (Cornus sanguinea). V období biedermayeru sa často používalo teakové drevo pre svoje tmavé zafarbenie. Používal sa aj takzvaný „falošný jazmín“ (Philadelphus coronarius), ktorý nazývali aj „fajkový ker“, ako aj zimostráz (Buxus sempervirens) z oblastí Stredozemného mora. Lacné drevené fajky sa vyrábali z javorového dreva. Aby sa znížila horľavosť. drevo sa preparovalo kolofóniou, mastencom a terpentínom, alebo sa do fajky vkladala plechová vložka. V Taliansku si fajkári obľúbili drevo olivy (Olea europea), ktorá sa dožíva vysokého veku a má husté drevo, vo Fínsku spracovávali na fajky drevo zakrpatenej severskej brezy (Betula nana).

V polovici l9. storočia sa začína víťazný pochod bruyérok. Tak ako u morskej peny, je aj vynájdenie a použitie dreva vresu (Erica arborea) na výrobu fajok zahalené do viacerých legiend. Jedna z nich kladie počiatok výroby drevených fajok z bruyéru do pútnického francúzskeho mesta Saint Cloud na rieke Brienne. Ako v každom pútnickom meste sa aj tu rozvinula výroba suvenírov a hračiek (Od tej doby je sv. Klaudius, ktorý tu založil v l2.storočí kláštor, patrónom výrobcov hračiek). Podľa miestnej legendy si istý sústružník – rezbár, menom David kúpil na trhu v Béaucaire hrču tvrdého dreva – bruyéru a vyrobil z neho fajku. Bol tak prvým mužom, ktorý objavil výrobu fajok z tohoto materiálu a založil dodnes známu fajkársku firmu Jeantet David.

Iná francúzska legenda hovorí, že medzi pútnikmi, ktorí navštívili rodné mesto Napoleona na Korzike, bol aj istý francúzsky výrobca méršaumových fajok. Na ostrove stratil svoju méršaumku a hľadajúc vhodnú náhradu poveril istého sedliaka aby mu zhotovil novú fajku z tamojšieho tvrdého dreva. Určite však už pred touto príhodou používali miestni sedliaci a pastieri k výrobe drevených fajok tvrdé hľuzy z kríčkovitého vresu, ktorý tam dosahuje výšku až niekoľko metrov. Na Korzike, na pobreží Španielska a Albánie, v južnom Francúzsku a na Sardínii rastie táto rastlina divoko. Taliani ju volajú „maquis“, francúzsky názov „bruyére“ pochádza od keltského „brug“, čo značí rastlinu s hrubými koreňmi. Všeobecne sa vžil aj anglický názov „briar“.

Pravý bruyére (alebo „briar“) je neobyčajne odolný, má nízku horľavosť, vyniká dobrou chuťou a poskytuje neobyčajne estetický dojem.

Všetky pokusy umelo kultivovať Ericu arboreu sa nepodarili, a to ani Američanom za optimálnych klimatických podmienok na Floride. Domáce sorty vresovca tam síce poskytujú hľuzovité drevo, ale jeho kvalita je taká nízka, že z nich vyrobené fajky, takzvaný „Breezewood“ sa na európskom trhu nepresadili.